Nebolo to tak dávno (presne 24. marec 2017), keď sa mi podarilo úspešne zabehnúť mojich prvých 5 km v kuse – a to v teniskách, keďže naboso moje plosky chodidiel ešte nezvládajú niektoré povrchy, zvlášť malé kamienky na asfalte.
Odkedy mám však skinners (30. marec 2017), tenisky som na sebe nemala. Šla som buď v skinners alebo bosá. Dnes večer, keď som šla so psom von, sa mi stala zvláštna vec. Skinners sa sušili po praní a bosá som von nechcela ísť, tak som si dala po nejakej dobe opäť tenisky.
Nečakaná zmena
Netušila som, že po vyše dvoch týždňoch budem cítiť taký výrazný rozdiel. Veľmi dobre si totiž pamätám pocit, keď som si upravila tieto tenisky – vybrala z nich vložky – a vnímala, že wow, koľko priestoru majú teraz moje prsty. A naozaj, aj pri behu som to cítila, že je to oveľa lepsie, prsty sa môžu hýbať a lepšie tak pracovať. Zrazu však, keď som sa obula, cítila som pozdĺž celého chodidla presný tvar tenisky, ako je formovaná, a ako tento tvar naráža a obmedzuje tvar mojej nohy, a ako sa prsty znova tlačia k sebe. Nebolo to príjemné, ale dalo sa to zvládnuť. Myslím, že časom to bude väčší a citeľnejší rozdiel. Je úžasné vidieť tieto zmeny.
Vraví sa: ľahko sa zvyká na dobré. Myslím, že to platí aj pre chodidlá. Ak im dá človek slobodu, nedokáže sa už vrátiť späť. Už to jednoducho nejde. Kto sa chce vrátiť do väzenia, ak zakúsi, čo je to sloboda? Mám radosť, že ju moje nohy mohli objaviť. Síce neskôr, ale predsa.
