Ani som sa nenazdala, a prišlo to. Jedna z mojich plánovaných výziev sa stala skutočnosťou. Áno, podarilo sa mi prejsť po žeravých uhlíkoch. A bez následkov.
Krátko po tom, ako som začla chodiť naboso, napadli mi otázky, po čom všetkom časom dokážem prejsť naboso. Ktoré terény budem schopná prejsť, koľko mi to bude trvať, kým si moje nohy zvyknú na rôznorodosť povrchov či iné nástrahy. Okrem skúšania rôznych povrchov tu boli aj iné výzvy. Po zhliadnutí mojej obľúbenej diskusie s p. Dušekom Duše K – Chození naboso, kde sa spomínali aj zážitky chodenia po uhlíkoch a skle mi napadlo, že keď budem mať príležitosť, určite si to chcem vyskúšať. A tá na seba nenechala dlho čakať.
Prečo žeravé uhlíky?
Myslím si, že chodenie po žeravých uhlíkoch, oproti bežnému chodeniu naboso, je považované už trošku za extrémnu aktivitu. Predsalen, kto by chcel riskovať nejaké popáleniny na nohách. Napriek tomu, je na tom niečo lákavé pre mnohých, avšak, nie každý nájde v sebe odvahu takúto ohnivú prechádzku aj uskutočniť.
A preto aj túžba prekonať sa a zažiť niečo, čoho sa väčšina ľudí bojí, bola pre mňa silno motivačná. Taktiež ako bosonožca ma táto výzva lákala aj v tom, aby som zistila, či aj toto moje nohy dokážu zvládnuť. Verila som im, a preto som sa nebála. Jasné, mala som rešpekt, a pred živlami je vždy dobré ho mať. Ale nemala som strach, že sa mi niečo stane. A preto som sa na túto príležitosť veľmi tešila.
Uhlíkový večer na Kuchajde
Cez kamaráta na Facebooku som sa dozvedela o evente, ktorý organizoval Businness cloud ONE. Podujatie sa konalo v jeden príjemný júnový večer, v priestoroch bratislavskej Kuchajdy. Po úvodných troch rečníckych príspevkoch napokon dostalo k slovu aj zapálenie vatry a následný firewalking, teda chodenie po žeravých uhlíkoch.
Z vatry sa potom neskôr na trávniku pripravil uhlíkový chodníček, ktorý mal dĺžku asi dva a pol metra. Po dôležitých inštrukciách k samotnému chodeniu sa išlo do akcie. Bolo v nich spomenuté, že je taktiež dôležité sa sústrediť, dívať sa pred seba, mať pozitívny mindset a veriť si, že to zvládneme.
Atmosféru pri ohni pekne dotvárala partia mladých ľudí hrajúca na bubny. Kamarátku, čo ma prišla povzbudiť som poprosila natáčať video ako pôjdem po uhlíkoch, ale keďže už bola tma, má dosť biednu kvalitu po úpravách, aby tam aspoň niečo bolo vidno. Napriek tomu je to však pre mňa vzácna spomienka na skvelý zážitok spolu s certifikátom, ktorý sme dostali od organizátora.
Ako to funguje?
Som presvedčená, že každý človek je schopný prejsť po uhlíkoch, tak ako je schopný prejsť aj po skle, či vojsť do ľadovej vody. Všetky tieto výzvy sú skôr výzvy pre hlavu, než pre telo. Nie sú v tom žiadne kúzla, ani nie je potrebný „iný stav vedomia“. Je to len fyzika, ktorá funguje.
Významne však pomôže samotné nastavenie mysle, a dovoliť si sama pred sebou povedať, že to dám. A tiež, či dovolím strachu, aby bol väčší alebo sa ho rozhodnem konfrontovať. Napokon, je to vhodné vedieť aplikovať aj v iných náročných životných situáciách, ktoré potrebujeme zvládnuť.
„Tajomstvo“ schopnosti chodenia po uhlíkoch spočíva v nízkej tepelnej vodivosti horiacich uhlíkov a v ich krátkom časovom kontakte s nohami. Horúce uhlíky majú priemernú teplotu v rozmedzí cca od 500-700°C.
Vedec David Willey vo svojom článku Firewalking, Myth vs Physics (Chodenie po uhlíkoch, mýty vs fyzika) okrem iného popisuje a vysvetľuje, ako tento jav vzniká a čo nám umožňuje chodiť po horúcom uhlí: „…každým krokom noha pohlcuje pomerne málo tepla z uhlíkov, ktoré sa ochladzujú, pretože sú nízko vodivé a nemajú veľa vnútornej energie na prenášanie tepla, a ďalej, že vrstva ochladeného uhlia medzi chodidlom a zvyškom horúcich uhlíkov ich izolujú od ostatného uhlia.“
Niektorí vedci, zaoberajúci sa touto témou, vysvetľujú možnosť chodenia po uhlíkoch aj vďaka tzv. Leidenfrostovmu efektu, keďže voda obsiahnutá v koži chodidla sa môže pri stretnutí s horúcim uhlíkom vyparovať a vytvárať tak ochrannú izolačnú vrstvu pary.
Aké to je chodiť po uhlíkoch?
Keď prišiel na mňa rad, poprosila som organizátora, aby tam nasypali čerstvé, ešte ohňom dýchajúce uhlíky, keďže, tie čo tam boli sa mi už zdali trošku vychladnuté, bez života. Rozhodnutá ísť do toho som sa dívala pred seba, zapojila hlboký nádych a výdych, vraviac si: idem na to, a dám to.
Samotné pocity počas chodenia boli rýchle. Samozrejme, cítila som, ako to jemne páli, ale skôr než pálenie mi to pripomínalo bodanie akoby jemnými ihličkami. Tento pocit ihličiek, už menšej intenzity, som cítila asi ešte hodinu potom. Som rada, že môžem povedať, že sa mi to páčilo. Malo to adrenalín a úžasnú atmosféru. Na konci som si to zopakovala ešte raz. Ten pocit prekonania sa stál za to.
A ide sa domov. Naboso.
Pred tým, než som odišla, schladila som si ešte nohy v jazere Kuchajda osvetlenom len okolitými svetlami budov a ulice. Keďže som sa po akcii cítila v pohode, tak som sa prešla pešo naboso na vlakovú stanicu na Vinohradoch, čo bolo niečo cez tri kilometre, nasadla na vlak a z vlaku potom ešte pešo domov.
Ako pamiatku som si z tejto akcie priniesla aj malé červené fliačky na klenbách chodidiel a na jednom malíčku. Zrejme to boli miesta, kde mám ešte jemnú kožu alebo boli vystavené dlhšiemu kontaktu s uhlíkmi. Po pár dňoch bola koža v pohode. Nohy tak opäť zvládli niečo neuveriteľné, a ja som bola zasa raz na ne hrdá.
PS: Ďakujem p. Alenke Kočalkovej za poskytnutie fotografií z akcie.
Galéria Firewalking alebo chodenie po uhlíkoch 22.6.2017
